Krajina v mojich dielach nie je pohľadnicou ani presným záznamom miesta. Je to priestor spomienky, dychu a času, ktorý sa spomalil. Nechávam farby a línie rozoznieť sa tak, ako sa človek pozerá na svet v tichu – bez potreby pomenovať všetko naraz.

Horizonty sa jemne vlnia, akoby dýchali. Pole, tráva a obzor sa stávajú jediným pohybom. Svetlo sa mení, niekedy je ostré a horúce, inokedy rozplynuté ako popoludnie, ktoré nechce skončiť.

Moje krajiny nevznikajú podľa fotografie, ale podľa vnútornej pamäte. Podľa toho, čo si oko pamätá aj potom, čo sa človek od miesta vzdiali – farbu tepla, šum vetra, trasúci sa okraj oblohy, keď sa deň láme do večera.

Nie sú to krajiny, ktoré sa pozerajú na diváka. Sú to krajiny, do ktorých sa dá vstúpiť.